bradlové pásmo

     Počas našej exkurzie sme o bradlovom pásme hovorili  v lokalite Pienin, t.j. Pieninského národného parku. Konkrétne sme zastavili v obci Červený Kláštor, od kiaľ sme vyrazili na túru na vrch " try korunky". Názov podľa troch bradiel tvoriacich vrch.

Pomenovanie bradlového pásma je trefne odvodené od jeho charakteristickej morfotektonickej črty, ktorá je v mnohých miestach zreteľne viditeľná v podobe strmých skalných útvarov vystupujúcich nad okolitý reliéf. Nazývajú sa bradlá. Niekedy tvrdoše . Tieto bloky majú zvyčajne akísi  šošovkovitý, alebo izometrický tvar . Práve tieto útvari sme mohli pozorovať počas prechodu od Kyjova po Červený Kláštor. V niektorých miestach boli zretelnejšia viac, v iných nie.Bradlové pásmo je úzka zóna oblúkovitého tvaru, ktorý sa tiahne naprieč územím Slovenska v rovnobežkovom smere.Tento pruh je pre jeho extrémne zúženie počas vývinu na Považí dosahuje spolu s jednotkami pribradlového pásma šírku 21 km a dlhý je okolo 600 km. (Marschalko a kol., 1980) Podľa tektonického členenia ho môžeme považovať za akúsi hranicu medzi Vonkajšími a Centrálnymi Západnými Karpatmi, pričom spolu s čelnou priehlbinou a flyšovým pásmom patrí práve k Vonkajšej časti. Pásmo nieje rovnomerné ale plné roznych ohybov napr. ohyb , ktorý sa označuje ako zázrivská , respektíve oravská sigmoida. (Scheibner, 1967).  Do oblasti Pienin sa pásmo dostáva zo severovýchodného smeru, prechádza cez Humenné, ponára sa cez neogénne  vulkanity  Vihorlatu , a Karpatskou Ukrajinou pokračuje až do severného Rumunska. Z geologického hľadiska väčšina geológov v stavbe rozlišuje iba dve hlavné sekvencie čorštýnsku a kysuckú jednotku, ktoré sú označované jedným názvom podľa geomorfologického celku Pienin – pieninikum,  ale zaužívaný je aj jeho druhý jednoslovný názov oravikum (Hók, Kahan, Aubrecht , 2001). Vo východnom Slovenku bradlá dominujú v Pieninách, ktoré sú krajinný celok geomorfologickej oblasti Východné Beskydy, geologicky sú samostatným celkom a jediným samostatným pohorím, ktoré je tvorené bradlovým pásmom. Najvyšším vrchom sú Vysoké skalky, dosahujúce 1 050 m n. m.  Rastlinstvo Pienin je druhovo bohaté a pestré. Podmieňuje to jednak vápencové podložie, veľká členitosť územia a tým aj veľké mikroklimatické rozdiely.  Severné svahy sú chladnejšie a vlhkejšie s menšou amplitúdou rozpätia denných teplôt. Druhou skupinou sú južné svahy a na juh obrátené skalné steny s výhrevným a priepustným vápencovým podkladom. Tretím typom lokalít sú doliny Dunajca a priliehajúce polohy bočných údolí s údolnými nivami . Je tu aj množstvo endemitov a subendemitov ako chryzantéma pieninská ,palina pravá, horčičník pieninský, nevädza Triumfettova pieninská  a iné. Príklad endemitu som uviedla aj vo fotogalérii. Zo živočíchov tu môžeme nájsť rysa ostrovida,  jastraba veľkého a v riekach aj raka riečneho. Turisticky atraktívne sú vápencové bralá Haligovských skál a okolie Červeného kláštora , ktoré sme mohli pozorovať z blízka. Haligovské skaly sa vypínajú nad obcou Haligovce, Morfologicky predstavujú veľmi rozčlenený erózno-denudačný skalný reliéf s vysokohodnotnou krajinárskou scenériou. Dôležitým morfologickým činiteľom modelácie haligovského bradla bolo krasovatenie vo vode rozpustných karbonátových hornín. Povrchové formy tu reprezentujú škrapy, skalné ihly a veže, ojedinelou formou je skalná brána a skalný most a tiež suché polokrasové doliny. Je potrebné podotknúť, že Pieniny sa delia na tri časti. A to Spišské Pieniny, Centrálne Pieniny, Malé Pieniny. Turisticky navštevovanejšími sú tu aj Tri korunky a Sokolica na poľskej strane a prekrásny Prielom Dunajca, ktorý je považovaný za najhodnotnejšie územie Pienin. Patrí k dominantným povrchovým formám vytvorených eróznou silou vodných tokov. Tento najväčší je prielom, začína na našom území pri Červenom Kláštore a odtiaľ pokračuje až k ústiu Lesnického potoka pri Lesnici. Dunajec sa tu vrezal do druhohorného súvrstvia bradlového pásma, zloženého hlavne z jurských a kriedových vápencov. Meandrujúci fluviokrasový prielom má hlavne antecendentný pôvod, čo znamená, že bol zahĺbený do dvíhajúceho sa územia.. Je dlhý okolo 9 km a jeho hĺbka je od 200 do 500 m. Pieninský národného parku bol naa Slovensku vyhlásený 16.1.1967. Je to najmenší národný park na Slovensku. Pre územie Pieninského národného parku je charakteristický bradlový aj krasový reliéf so značným zastúpením rôznych povrchových a podzemných foriem. Na záver by som chcela uviesť ešte zaujímavé bradlo v Plavečsko- drienickom segmente a to Zádné skálie, budované troma i strmými skalami (Plašienka, Mikuš 2010). Avšak o bližšom rozčlenení bradlového pásma a o iních zaujímavých bradlách sa podrobnejšie dočítate v referáte, ktorý som uverejnila v inej sekcii.

Zdroje: 

Hók, J., Kahan, Š., Aubrecht, R., (2001): Geológia Slovenska. Univerzita Komenského, Bratislava,

Marschalko, R. a kol. (1980): Postavenie bradlového pásma vo vývoji Západných Karpát. Materiály XXIII. Celoštátnej geologickej konferencie Slovenskej geologickej spoločnosti. GÚDŠ 97 - 111Bratislava

Plašienka, D., Mikuš, V. (2010): Geologická stavba pieninského a šarišského úseku bradlového pásma medzi Limanovou a Driemicov na Východnom Slovensku. Mineralia Slovaca, roč. 42, 155 - 178

Scheibner, E. (1967): Karpatské pásmo bradlové. Regionálni geologie ČSSR sv.II, Academia 7-108 Praha                                                                                                                                      

 Žec, B. (1997):  Geologická mapa Vihorlatských a Humenských vrchov, 1:50 000 dostupná online <<https://mapserver.geology.sk/gm50js/>>